Štvrtok 15.02.
Rozhodla som sa ! Otázkou však ostáva ako dlho mi to vydrží…
Nedeľa 18.02.
Mysím ,že som opäť zlyhala. Trpké uvedomenie si tejto skutočnosti nastalo, keď som večer po navráte domov prešla popri zrkalde a skočila som na váhu. Číslo ma neprekvapilo z istého neférového dôvodu . Bližšia špecifikácia: kvantum skonzumovanej čokolády pod heslom „Keď môžeš,tak musíš! “ ,čo je vylepšená modifikácia fidorkového „Keď musíš ,tak musíš!“ ,nebolo v priamej úmere s rýchlosťou mojho metabolizmu. V sobotu ma však osvietil lúč zvláštneho druhu pocitu geniality ,ukrývanej vo mne už dve desaťročia. Boli sme s Vavom vybrať rúru a varnú dosku. Moje prudko odborné ženské oko chorobne sliediace po výhodných akciách, sa hneď zameralo na vstavanú rúru od Eurotechu za necelých sedemtisíc . No nekúpte to ! Žial, po jemnej výmene názorov som moj výber bola nútená zmeniť na dvakrát drahšiu Moru. Nenávidím keď má pravdu. Vždy potom vyskakuje ešte aspoň mesiac ,že ju mal a ja nie. „Miláčik, máš snáď ten pocit,že ked niečo stojí sedemtisíc a ostatné stoja minimálne desať ,nebude v tom nejaký háčik?“ Obdivujem akou dávkou pokoja ovplýva počas podobných rozhovorov ,iný by ma dávno poslal do ... materskej . Nástojčila som však naďalej na svojom- ja sa totiž nevzdávam! „Ale,keď ja ju chcem! Páči sa mi! Pozri ako sa na mňa usmieva a hovorí upeč vo mne koláč,upeč vo mne koláááč!“ Nevzdal sa ani on. „Ty ju chceš len kvôli cene a nehovor ,že nie. Poznám ťa !“ Rezignovala som,bola som argumentačne prekonaná chlapom-zbohom feministické teórie. Začala som hypnotizovať predavača . Chvíľu to trvalo ,no nakoniec chlapec zaregistroval moje vyvalené oči a na ich nápis “Chcem rúru, značka :chlap to platí“. Vyžívam sa v tom ,keď môžem deptať predavačov nekonečným množsvom bezpredmetných otázok smerujúcich len k jednému-zamotať ho . Taká smola! Tento bol nejaký extra druh predavača pripraveného na všetky polodementné a kompletne priblblé otázky. Asi mali na školení moju fotku a na nej sa učili ako sa správať k zákazníkom. Zázrak! Súzvuk našich duší sa konečne prejavil. Nanešťasie u mňa aj verbálne. „No ahóóój ! Púpatko moje ľúbezné, ty chceš byť moja nová varná doska však? A aká si pekná ! Sklokeramická ! Mmm...AUU!“ Vavo ma kopol s oznamom,že sa mám spamätať. Ale páčila sa aj jemu,tak som donútila ešte stále sa milo usmievajúceho predavača doniesť ju zo skladu ,predviesť nám ju a následne odniesť k pokladni.
Pondelok 19.02.
Hanba ti! Som tak slabá a lenivá a neuveriteľných výhovoriek schopná ,až sama seba desím. Ráno nastalo klasické odhodlanie-dnes už to zvládnem a nebudem sa prežierať kalorickými ,emulgátormi nadopovanými,presladenými blbosťami! Vydržala som...iba do druhej poobede. Úbohé. Objavila som v sebe opäť génia a zosobnenú rafinovanosť. Vbehla som do Južanky s jediným cieľom-ukoristiť štyri kusy Marlénky. Moja genialita spočívala v tom,že som najprv vbehla do papierníctva a kúpila krabicu na torty. Cestou dole schodami som ju poskladala. Obdivuhodné ,kedže som sučasne stihla jednou rukou rozopnúť kabelku ,vyloviť mobil a telefonovať. Premohol ma pocit ženy činu a modernej doby. Cieľ bol nadosah,stačilo len zabočiť do kaviarne. -„Čo vám ponúknem?“ Spýtala sa čašníčka. „Štyri krát Marlénku a poprosím zabaliť!“ (Môj pocit geniálnosti pokazilo gesto ,ktoré som urobila . Počas hovorenia slova “štyri“ som ukázala tri prsty. ) Slečna pokrútila hlavou a s ľútosťou zahlásila : „Nemám vám ju do čoho zabaliť .“ Nahodila som výraz abstinujúceho alkoholika keď vidí fľašku a odvetila som : „Ja viem, a preto som vyzbrojená!“ Triumfálne som zdvihla krabicu a podala jej ju. Zasmiala sa . Je mi jasné,čo si myslela . Si zúfalá!
Utorok 20.02.
Dnes! Áno, dnes je ten ďeň. Verím si a mám na to! Dokážeš to ,nie si predsa slaboch ! A aj som vydržala. Musím sa pochváliť. Až do ôsmej večer keď mama urobila puding a ja som sa neovládla. O hodinu neskôr ,vnútorne presvedčená o tom,že ak som už zjedla ten puding tak palacinky so šľahačkou ma už nevytrhnú z biedy som ich do seba doslova nahádzala. Smrť sacharidom! Prečo sú tak neodolateľne lákavé? Následne som sa zmierila so svojim osudom,ktorým je nikdy nezhodiť natrvalo ani gram a žiť až do konca života s celulitídou,tromi pneumatikami okolo brucha a frustrujúcim pocitom z večného sklamávania samej seba.Aj Vava. Odvážila som sa mu povedať pravdu. „Chcem ti oznámiť dve veci. 1: Ja nikdy neschudnem. 2:Budeš sa musieť zmieriť s tým, že sa už nezmením a ak sa ti to nepáči budeš si musieť nájsť inú.“ Minúta ticha a potom to začalo... „Ja som to vedel! Vedel som ,že to zase nedokážeš. Len preto ,lebo nedokážeš prekonať svoju vlastnú lenivosť. Kedy už konečne prestaneš byť zadecákovaná . Uvedom si to! Mrzí ma keď ťa vidím ako sa trápiš a sama seba utvrdzuješ v tom,že to nedokážeš ! Ach jaj...“ Vtedy som ho znenávidela.
Streda 21.02.
Decko! Soplavé malé decko,čo sa nedokáže premôcť a stále sa len vyhovára. Áno,to som celá ja. Ževraj “dospelá“. HA! Tak taká určite nie som.STOP! Dosť utápania sa v sebaobviňovaní,koniec výhovoriek. Je ráno ,čo znamená nový začiatok. Rohodla som sa myslieť pozitívne,ale hlavne prakticky. Pekný neznamená bezpodmienečne mať päťdesiat kíl a vystúpené všetky kosti.
Prežila som ! Úžasné,ohromujúce,nečakané,perfektné! Len tak ďalej a si na najlepšej ceste k rokmi vysnívanému cieľu. Nastalo uvedomenie si vlastnej blbosti a koniec nenávidenia Vava. Znova mal pravdu. Vytáča ma to.
Štvrtok 22.02
Je niečo pred polnocou ,čo znamená neskonalý úspech. HURÁÁÁ! Žiadne neželané sacharidy už celé dva dni a návrat k normálnej strave predznamenávajú možnosť trvalého úspechu. Preventívne opatrenia prijaté počas posledných dvoch dní : a,Nenapchávať sa z nudy . b,Nenapchávať sa keď na mňa príde slabá chvíľka spôsobená pozeraním sa na vychrtnuté vysoké ženské s neprimerane veľkými prsiami a s neuveriteľne nízkym percentom podkožného tuku. c,Zlikvidovať všetky potencionálne lákadlá obsahujúce rafinovaný cukor. d, Prepchať chladničku zeleninou a vsugerovať si prirodzený záujem ju aj skonzumovať. e, Nikdy, ale už naozaj nikdy si nepripustiť ,že skutočne cítim ako sa mi zväčšujú tukové bunky.
Rozhodla som sa! (A žiadne otázky ! )
Komentáre
Mala by si si najst nejaku inu vasen.
ach Vy zeny
PS: toto je prvy krat co som precital na blogu dlhy clanok...dlhe clanky necitam...lebo su dlhe :)))
Myslím,že článok je fajn
:D supis
držím palce